Príbehy z malej dediny 1......

Autor: Lucia Ivaničová | 25.5.2015 o 23:14 | (upravené 27.5.2015 o 9:21) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  75x

O nej. O krásnej, vznešenej, vychýrenej, o najkrajšej obci na Slovensku, o Banskej Belej. Život (ne)obyčajných ľudí s (ne)obyčajnými starosťami a zážitkami.

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna malá banícka dedinka a volala sa Banská Belá. O jej slávnej histórii rozpráva nejedna banskobelianska povesť. Bolo to predsa kráľovské mesto, preto nemohlo zostať len tak bez povšimnutia.

Dnes je z tejto kedysi zlatej bane jedna maličká, krásna, v prírode usadená stredoslovenská obec. Žije tu zopár šuhajov, niekoľko mladších i starších dievčeniec, pobehujú tu i tie moderné dietky s lopármi na ušiach. Je nás tu všetkých spolu okolo 1500 občanov, belanov, či krokodílov.

Máme tu, ako sa na správnu dedinu patrí, kostol, zopár krčiem, základnú školu s materskou školou a aj nový Obecný úrad. Človek by povedal, že je to proste obyčajná dedina. Práve v tejto chvíli čitateľ čaká nejaký zlom, nejaký protiklad, niečo zaujímavé ako napríklad: "Ale nie je to celkom obyčajná dedina." A čaká správne, pretože to naozaj nie je len taká obyčajná dedina. Nie pre mňa, pre môjho muža, naše deti, našich susedov, ich susedov (to sme zrejme opäť my :-)), nie pre nás, ľudí, ktorí práve teraz tvoria jej históriu. 

Keď mi mamina pred mnohými rokmi ako jedenásťročnému dieťaťu oznámila, že sa budeme sťahovať do Banskej Belej, moja otázka znela: "Je to na Slovensku?". Áno, priznávam sa k tomu otvorene, nakoľko som zo západného Slovenska dovtedy nevystrčila ani jednu moju vždy modrinovú nohu. Už vtedy mala pre mňa veľké čaro. Možno väčšie, ako si sama dokážem pripustiť. Príroda, v ktorej je ukotvená, je naozaj ešte stále prírodou. Vždy sa doma smejeme pri relácii Nové bývanie, kedy si to svoje hľadajú "blaváci". V momente, keď z lódžie, aby som sa vyjadrila presne, uvidia uprostred betónového sídliska stáť dva opustené stromy, majú podľa nich výhľad na prírodu. Ale nič proti obyvateľom nášho hlavného mesta. Sama som sa v ňom narodila a stále je mojou srdcovkou, no pre iné veci, ako je príroda. Pretože tú treba naozaj hľadať niekde inde. Určite je jedným z tých miest aj Banská Belá. Človek tu proste má vždy čo robiť. Či je zima, či leto, nepotrebujete auparky, či iné obchodné centrá, aby ste s deťmi mohli niekam zájsť. 

Pamätám si na moju prvú zimu v našej dedinke. Predstavte si dievča z mesta, z panelákového sídliska, z ktorého nakuklo len tak v obývačke do telky. Tak práve toto dievča dostalo pod stromček lyže. No a čo, že to boli staré, používané lyže z bazáru. No a čo, že boli dolámané a nejakými kovovými platničkami opäť pospájané. Boli to lyže. A čo lyžiarky požičané od takmer dvojmetrového dospelého chlapa. Akú nohu môže mať jedenásťročné dieťa? Proste pár čísel hore dole. Hlavne, že sa môžem ísť učiť lyžovať. Viazanie nastavené, lyže obuté, dve palice boli do rúk akurát a ideme na to. Snehu bolo tej zimy veru poriadne veľa. Pripomínalo mi to rozprávku o Nastenke a Ivanovi. Mrázik. Toľko snehu sme v Piešťanoch (v meste môjho detstva) veru za celý môj život nemali. Zapadnuté chodníky, zapadnuté cesty. Veď to poznáte, stredoslováci. Krásny pohľad. S mojim lyžovaním sme teda začali do kopca. No nesmejte sa. Kopec treba aj vyšľapať. Išli sme popod snehovú aleju, ktorá sa vytvorila na stromoch v lesíku. Už sme boli takmer na samom vrchu. Veru, do kopca mi to už celkom išlo. Až na tie ťažké lyžiarky, ktoré som však usilovne dvíhala s víziou, že už o pár minút si vychutnám svoju prvú jazdu na lyžiach. Nemôže to byť predsa také ťažké. Stáť na lyžiach som už vedela, tak sa len spustím. A veruže som sa nespustila. Pár krokov pred dosiahnutím cieľa sa mi jedna lyža zlomila. Áno, zlomila sa mi lyža pri šľapaní dokopca. Verili by ste tomu? Z mojej veľkej radosti sa mi už len kotúľali slzy po tvári. Ešte dlho sme mali z tejto príhody rodinný vtip na každú príležitosť.

Alebo v lete, keď som bola po prvý krát zbierať hríby. V banskobelianskych lesoch ich veru rastie akoby bolo stále po daždi. Či ako sa to hovorí? No o tom a ďalších krásnych miestach v našej obci až nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?