Mal to byť šťastný deň

Autor: Lucia Ivaničová | 6.5.2015 o 9:44 | (upravené 24.5.2015 o 0:02) Karma článku: 8,21 | Prečítané:  884x

Dnes prvý krát tu nesedím sama. Išla so mnou moja mama, ktorá sa  na mňa v posledných dňoch pozerá so strachom, s obavou sršiacou z jej bledomodrých očí. Ten zvuk si budem pamätať do konca života.

Už prvý krát, keď som tam sedela som ho počula. Vtedy ešte nikto netušil, že už sme dvaja. Prišli sme presne na čas. Najskôr tlak, pásy a potom vyšetrenie u lekára. O tri dni mám naplánovanú sekciu, no niečo dnes nie je tak, ako by malo. S maminou ideme domov po veci, našťastie to netrvalo dlho, keďže kufre mám pripravené už od siedmeho mesiaca. Príjem v nemocnici, ešte stále mi to nedochádza. Opäť idem na pásy, kde zaznamenávam pohyby nášho vytúženého chlapčeka. Bude to futbalista po otcovi. No futbalovú loptu si pomýlil so sondami, ktoré nám jeho prvé futbalové výkony zaznamenávajú do grafu. Toto sa primárovi veľmi nepáči. Odchádzam s poučením a odbornou radou lekára dať si nejakú sladkosť, aby sa vraj to dieťa ukľudnilo. Nuž, keď to povedal odborník medzi odborníkmi, nebudem odporovať. Neviem, či to bolo tou čokoládou, alebo nášho synátora vytočili tie sondy. Proste, záznam bol opäť nevyhovujúci. Do rána som na vyzvanie ošetrujúceho lekára nič nejedla, nič nepila, aby sme mohli robiť ráno sekciu. Tá sa však nekonala. Maličký bol ráno pokojnejší, nový verdikt teda znel, že to urobíme  nasledujúci deň. Tento  zas nemohla prísť naša budúca pediatrička. Ďalšia prebdená noc v nemocnici. O vyrovnávaní sa so strachom pred operáciou, uspávaním a vecí s tým súvisiacich ani nehovorím. Ale dočkali sme sa. V piatok ráno sa to celé začalo. Prípravy pred zákrokom sa začali už o šiestej ráno. Tak veľmi som sa tešila, že už o pár hodín, o pár chvíľ budem vidieť ten náš maličký zázrak. Celé tehotenstvo som si ho predstavovala. Vedela som, že tá dokonalosť sa nedá nájsť v žiadnej komôrke mojej fantázie. A už je to tu. Sestrička mi ešte napicháva žilu. Začínam cítiť, že niečo nie je v poriadku. Ťažko sa mi dýcha. Pot mi oblieva čelo a všetko vidím celkom zahmlene. Hovorím sestričke, že mi nie je dobre. Neviem, či ste už niekedy odpadli. Ak sa vám to raz stane, určite budete tesne pred tým vedieť, že to prichádza. Presne tak som to vtedy cítila. Počujem už len doktorku, ktorá na mňa niečo kričí. Rýchlo ma otočila na bok. Cítim, ako opäť prichádzam k sebe. Maličký mi vraj tlačil na dutú žilu, že ako treťorodička by som to už mohla vedieť. Áno, tento láskavý prístup niektorých lekárov ma vždy vráti do našej reality. V tej chvíli som tú realitu aj celkom uvítala. Konečne prišiel manžel. Môj pevný bod v tomto chaose. Krátka rozlúčka a posmelená mojim rytierom odchádzam si pre svoj, pre náš najvzácnejší poklad. Strach, aký cítite pred operáciou sa dá len zažiť. No keď viete, čo vás na konci tej cesty čaká, práve ste vyhrali váš boj s ním. Ale v tej chvíli som preklínala všetky videá na youtube, ktoré som o cisárskom reze doma pozerala. Tá predstava ma práve teraz úplne desila. Začala som si predstavovať, ako ma o minútu, dve rozrežú po celej šírke brucha, ako budú doslova "rvať" to dieťa z môjho brucha... A čo ak sa akurát vtedy preberiem. Brrrr. Ešte teraz ma striasa.

 Ľahnem si na ten smiešne úzky operačný stôl. Pripomína mi skôr kladinu, po ktorej sme na základnej škole museli s dodržiavaním rovnováhy chodiť. Ruky aj nohy do polohy mne nazvanej "ježiš na kríži". Ešte vám ich tam aj priviažu. Po chvíli však opäť prichádza ten pocit z rána. Nemôžem sa poriadne nadýchnuť, začína ma oblievať pot, hmla pred očami. Nie, strach to nie je. Anesteziológovi rýchlo hovorím, čo sa so mnou deje. Hovorí, že všetky hodnoty sú v poriadku, ale že ma vraj "trošku uspí". Veru aj uspal.  

A potom, ako hovorí jedna moja známa, už to bolo "celé zle". Moje predstavy o tom, ako mi manžel so slzami šťastia v očiach oznámi, že máme krásneho a zdravého syna sa veru nekonali. Odišli presne v tej chvíli, v ktorej som ja odišla po narkóze do ríše snov. Po prebratí sa a vyrovnaní sa s bolesťou, ktorá mi spútala celé telo som požiadala, aby dnu pustili manžela. S mysľou omámenou narkózou sa ho pýtam, koľko malý váži. Taká normálna otázka matky po pôrode no nie. V našom prípade, však nebola vôbec podstatná. Na tomto mieste a v tejto chvíli by sa skôr hodila otázka: "Žije to dieťa? Dýcha? Dýcha sám?" Môj muž je, ako sa hovorí, muž na správnom mieste. Vedel, že mi musí povedať pravdu, no vedel aj to, že mi nemusí povedať všetko. Chránil ma aj pred v tom momente pre mňa nechceným súcitom našich najbližších. A neviem ako to vlastne dokázal, ale dával mi pocit, že všetko bude určite v poriadku. Maličkého museli odviesť do špecializovaného strediska pre patologických novorodencov, kde musel podstúpiť vyšetrenia mozgu a srdiečka a musel byť monitorovaný a sledovaný špecializovanými odborníkmi. Chcela som ho aspoň na maličkú chvíľočku vidieť, pohladkať, pritúliť, pobozkať, ovoňať, cítiť ho.... Snaha môjho manžela žiaľ stroskotala, keď sa s inkubátorom nemohli dostať na JIS-ku, kde som musela po sekcii ležať. O dňoch rekonvalescencie v nemocnici vám nemusím ani hovoriť. Preplakala som každú voľnú chvíľu. Všetci sa tak veľmi snažili, celá naša rodina. Vypĺňali mi všetok čas, ako len mohli. Rozbehnutie laktácie som našťastie zvládla. Vďaka ti nová kybernetická doba, môj kamarát google a Ružový sloník (Modrý koník), ako ťa nazvali tí chlapi, čo stále plačú. Či neplačú?

Konečne prišla streda. Bol to deň môjho sľubovaného odchodu. Tešila som sa, že už nebudem musieť počúvať ten krásny plač bábätiek, ktorý mi tak veľmi pripomínal tú obrovskú ranu v mojom srdci. Ranu v srdci matky, ktorá deväť (desať) mesiacov nosí svoje dieťa, rozpráva sa s ním, spieva mu, ochraňuje ho a potom jej ho v spánku vytiahnu a odnesú preč. Nemôže byť pri ňom, nemôže ho pohladkať, nemôže ho utíšiť, keď plače, nemôže ho ochraňovať, nemôže mu ukázať, ako veľmi ho miluje. Túžila som len po tom, aby som mohla byť so svojím maličkým bábätkom.

Na ceste domov mi zazvonil telefón. Bolo to neznáme číslo. "Pani Ivaničová," oslovila ma lekárka, ktorá sa mi v nasledujúcich slovách predstavila. A potom som počula tie najkrajšie slová v mojom živote: "Môžete si prísť po vášho syna".

Malý Matija má dnes 6 mesiacov a je našťastie úplne v poriadku. Dutá žila, na ktorú mi vtedy tlačil, pravdepodobne spôsobila úbytok kyslíka aj jemu. Po vytiahnutí maličký nedýchal a nevedeli ho rozdýchať ani prístrojmi. Jeho apgar skóre bolo 1. Nepotvrdili sa mu našťastie žiadne vady na srdiečku a ani v mozgu. V krvi tiež nemal látky, ktoré by poukazovali na dusenie, čo by mu mohlo poškodiť mozog.

Nadovšetko milujem svoje deti, sú mojim splneným snom, ktorý stále snívam.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štátne IC vlaky začali opäť jazdiť. V čom sú iné?

Štátna Železničná spoločnosť Slovensko sľubuje, že jej najrýchlejšie vlaky z Bratislavy do Košíc za štyri hodiny a 42 minút.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.

SVET

Útok pri istanbulskom štadióne neprežilo 38 ľudí

K útoku sa nikto neprihlásil, stopy majú ukazovať na Kurdskú robotnícku stranu.


Už ste čítali?